Žízeň

V Oslu dojde rychle po sobě k vraždám několika žen, které si domluvily schůzku prostřednictvím seznamky Tinder. Vyšetřovacímu týmu, jemuž nově velí Katrine Brattová, zůstává rozum stát nad způsobem, jímž byly oběti zabity, i faktem, že z míst činů vždy zmizela část jejich krve. Vrchní policejní náčelník Mikael Bellman potřebuje případ co nejrychleji vyřešit, aby mohl na kariérním žebříčku postoupit ještě výš. Proto povolá zpět Harryho Holea, který se mezitím odstěhoval k Ráchel na Holmenkollen a chtěl si užívat spokojeného manželského života a poklidného vyučování na policejní akademii. Vzhledem k brutalitě vražd mu však nic z toho dopřáno není. Okolnosti ho donutí založit alternativní vyšetřovací skupinu a pustit se po stopě. Jenže dopátrat se pravdy není vůbec jednoduché, zvláště když ho život v určitém okamžiku postaví před zásadní dilema, zda má dát přednost rodině, nebo vyšetřování.

Netopýr

První román ze série případů Harryho Holea, ve kterém nekonvenční kriminalista odjíždí do Sydney sekundovat místní policii při vyšetřování. Kniha získala řadu ocenění a odstartovala dráhu Joa Nesboho k dnešní pozici hvězdy světové krimi. V Austrálii je nalezena mrtvá norská dívka. Vše poukazuje na to, že byla znásilněna a zavražděna. Oddělení vražd osloského policejního ředitelství vysílá do Sydney kriminalistu Harryho Holea, jehož úkolem je sekundovat místní policii při vyšetřování. Zároveň si zde má Harry odpočinout od problémů s alkoholem i psychických potíží. Při autonehodě totiž jeho vinou zemřel mladý kolega. Pasivně přihlížet a jen radit však Harry neumí, a tak se ve vyšetřování začíná navzdory nelibosti australských kolegů silně angažovat, zvláště poté, co vyjde najevo, že nejde o jedinou vraždu a že má policie patrně co do činění se sériovým vrahem. Harry se postupně dostává do prostředí pasáků, drogových dealerů, prostitutek, transvestitů, cirkusáků i boxerů a seznamuje se se světem a s legendami původních Austrálců a jejich prostřednictvím také s netopýrem – symbolem smrti.

Cigaretka na dva ťahy

Ubehol presne rok od vraždy na brehu rieky a od vraždy Tibora Hakla – jedného z kapitánov Bossa podsvetia. V oboch prípadoch zohrali dôležitú úlohu Krauzove kontakty na podsvetie. Občas sa vypečení kamaráti z detstva zídu aj detektívovi z oddelenia vrážd. Našťastie Tiborovu mŕtvolu nikto neobjavil, oficiálne sa nevyšetrovalo, nikto nepátral po súvislostiach. Jedine Burger tušil, že jeho žiak mu prerástol cez hlavu – ak nie profesionálne, tak v riskovaní určite. No v polovici deväťdesiatych rokov sa aktivizovalo nielen podsvetie, ich metódy sa pokúsili napodobniť aj iní. Hoci amatéri, v brutálnosti vraždenia si s podsvetím vôbec nezadali. Na jar 1995 sa chlapcom z oddelenia vrážd dostal na stôl prípad vodiča dodávky – chlapca zastrelili a upálili v aute. Hrozná smrť, desivé zohavenie mŕtvoly, ťažký kriminálny zločin. No nielen pátranie po vrahovi trápilo Krauza a Chosého, ako vždy, aj tentoraz prišiel problém ruka v ruke s ešte väčším…

Básník

Po akci Rusalka se mladý Krauz rozhodl zůstat na oddělení vražd. To ovšem spolu s Burgerem netušili, že pár dní nato je čeká případ, který prověří nejen jejich odborné schopnosti, ale i to nejdůležitější v práci detektivů – vzájemnou důvěru. Hned v začátku své kariéry na oddělení vražd musí Richard Krauz projít tvrdou zkouškou. Jeho smysl pro spravedlnost naráží na tehdejší právní systém, na “spravedlnost” měřenou podle socialistických norem. Je podezírán z několika vražd mladých dívek a ve svízelné situaci mu jsou ochotni pomáhat pouze jeho nejbližší kolegové. Ti mu navzdory chatrným důkazům zachovají svou kolegiální důvěru, zatímco vrah na sebe upozorňuje jednou stopou – básněmi, které jim posílá.

Nevinným sa neodpúšťa

Každý normálny človek má aspoň jedného kamaráta či kamarátku. Niekedy sa z nich stanú manželia, niekedy manželky, občas ostanú kamaráti kamarátmi. Hovorí sa, že čím ich je viac, tým je život ľahší, no nie vždy je to tak – často idú riadne na nervy. Zvládnuť výstrelky roztopašných kamarátov si vyžaduje riadnu dávku trpezlivosti, dokonca sa môže stať, že svojimi hlúpymi nápadmi doženú až k samovražde. Potom už iba rozpačito stoja nad hrobom, nechápavo krútia hlavami a stále dookola si kladú otázku: Kto za to môže? Nikto nechce byť vinníkom, nikto nechce niesť zodpovednosť za smrť kamaráta, nikto nechce cítiť vinu, ale nie každému sa to podarí. Životné cesty sa občas tak nečakane skrížia, osudy ľudí tak neuveriteľne prepletú a skomplikujú, že sa aj z obyčajnej náhody môže stať prípad. Napokon musia prísť detektívi Krauz a Chosé a pomôcť pri hľadaní pravdy. Nájsť ju môžu, to dokážu, ale zbaviť niekoho viny – na to právo nemajú. Niektorým kamarátom sa odpúšťa ťažko a nevinným sa nedá odpustiť vôbec.

Jednou nohou v hrobe

Každý nový prípad na oddelení vrážd sa začína tým, že nájdu rozstrieľanú alebo dobodanú mŕtvolu. Úlohou detektívov je ku každej mŕtvole vypátrať aspoň jedného možného páchateľa. Zvyčajne je to tak, ale v niektoré dni akoby sa celý svet pomiatol a všetko je naopak. Detektívi nájdu na smetisku pohodenú nohu a chýba im nielen vrah, ale aj zvyšok tela. Kým sa rozbehnú po horúcej stope, musia nájsť odpovede na základné otázky: Je to ženská, alebo mužská noha? Odrezali ju z mŕtvoly, alebo zaživa? Odrezal ju odborník, alebo je to hrubá mäsiarčina? A nezodpovedaná je aj najdôležitejšia otázka – kde je zvyšok tela? Hľadanie odpovedí je drina a všetkých iba zdržuje od pátrania po tom najdôležitejšom v celom prípade – po vrahovi s krvavou pílkou v šope. Aby toho nebolo dosť, Krauza rozboleli zuby, Chosému sa pohli močové kamene, Váňa v kancelárii skolaboval, lebo chudne a drží prísnu diétu, a šéf sa zbláznil, chce zaviesť trojzmenný pracovný čas. To zas bude na oddelení vrážd bláznivý týždeň…

Kráska a netvor

Partia vraždárov z Nášho Mesta je po dovolenkách opäť spolu. Šéf sa vrátil do práce opálený, usmiaty a plný energie. Farba mu ostala, no úsmev zamrzol na perách už na druhý deň. Maďarskí kolegovia našli v poli kúsok od štátnej hranice nahé zmasakrované telo mladej dievčiny. Pitva potvrdila, že pred smrťou bola opakovane brutálne znásilnená a vrah ju neľudsky mučil. O pomoc pri určení totožnosti neznámej mŕtvoly požiadali policajtov zo všetkých okolitých štátov, ale ako naschvál, jedinú poriadnu stopu našli iba Chosé s Krauzom. Pretože každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný, šéf rozhodol, že nový prípad pridelí práve im. Médiá a verejnosť priebeh vyšetrovania pozorne sledujú, pretože s takou hrôzou sa ešte nikto nestretol, dokonca aj na oddelení vrážd je takýto masaker raritou. Oveľa väčšou než opustené batoľa, ktoré vyliezlo zo škatule od televízora iba tak pohodenej na chodníku a odplazilo sa pod kolesá prechádzajúceho autobusu. Ako tieto dva prípady súvisia a či sa chlapcom z oddelenia vrážd podarí chytiť vraha mladej študentky, zatiaľ nevie nikto.

Krv nie je voda

Žiadne obdobie v Krauzovej krátkej detektívnej praxi nebolo také ťažké ako rok 1992. Bezpečnostní analytici tvrdili, že to spôsobila neuvážená porevolučná totálna amnestia, ktorá vyprázdnila väznice a presýtila ulice násilím. Krauz a jeho kolegovia z oddelenia vrážd sa v tom čase bezpečnostnými analýzami nezaoberali, pre nich bolo dôležité, že majú čo robiť, tak robili. V marci chytili Ondreja – Beštiu a dokazovanie viny a zadovažovanie dôkazov proti zatiaľ najplodnejšiemu sériovému vrahovi v dejinách slovenskej kriminalistiky trvalo mesiace. Nečudo, že na pozadí tvrdých spoločenských zmien bol celkom nenápadne spáchaný posledný federálny zločin, ktorý mohlo oddelenie vrážd v Našom Meste legálne vyšetrovať – potom sa už slovenskí a českí policajti hrali každý na svojom piesočku. Odohral sa tak nenápadne, že skoro zapadal prachom, no hoci nebol nijako beštiálny, ani príliš zložitý, aj tak by bola škoda nespomenúť ho, lebo bol pekný – ak sa dá niečo podobné povedať o upálení mladej ženy a jej dieťaťa.

Nežná fatamorgána

Richard Krauz pracuje na oddelení vrážd už rok a pol, no ešte stále je v očiach starších kolegov iba kriminalistické ucho. Jeho učiteľ, detektív Eduard Burger, má na stole tri staré nevyriešené vraždy mladých dievčat, ktoré vrah znásilnil a zahrdúsil na lavičke mestského parku. Modus operandi všetkých troch vrážd jednoznačne nasvedčuje, že ide o toho istého páchateľa. Vyšetrovanie si vyžaduje špecializovaný tím, no socialistické vedenie polície tento fakt ignoruje. Nechce medzi obyvateľmi vyvolať zbytočnú paniku. Štvrtá vražda sa stane mesiac pred revolúciou a Burgerove varovanie, že vrah neprestane, sa potvrdí. Už nikto nepochybuje, no už je neskoro. Prichádza revolučný november 1989 a pomery v spoločnosti sa menia a vyvíjajú zo dňa na deň. Osudy ľudí sa stretávajú a pretínajú na námestí a v štrnganí kľúčov zanikne osamelý výkrik, že jeden z nich je bezcitný surový vrah.

Kožené srdce

Detektív Oto Hanzel pochoval manželku a syn sa mu pred piatimi rokmi bez stopy stratil. So stratou dvoch najmilovanejších ľudí sa ťažko vyrovnával, no Krauz s kolegami z kancelárie stoštyridsaťjeden mu zachránili život a všetko nasvedčovalo tomu, že Oto už bude v poriadku. Lenže ako to už v živote býva, zdanie občas klame. Hanzelov syn sa nečakane vrátil domov a namiesto radosti prišli problémy – v podobe obrovského revolvera za pásom a neustálych klamstiev o tom, kde vlastne celý ten čas bol. Krauz a Chosé otcovi sľúbia, že mladého Ota postrážia a pomôžu mu. Vôbec netušia, do čoho sa kolegov syn zase zaplietol. Burger s Hanzelom majú plné ruky práce s vraždou vysokopostaveného štátneho úradníka a vyšetrujú tak obetavo, že obaja skončia v nemocnici vo veľmi vážnom stave. Ani Krauz a Chosé nemajú pri sledovaní mladého Ota veľa šťastia a musia hľadieť do očí smrti, ktorá je jednou z najbolestivejších. Skutočnosť, že pritom rozpletú rodinné tajomstvo staré vyše polstoročia ich vôbec neteší. Všetci sa nakoniec stretnú v jednej nemocnici, ale či aj všetci prežijú, nevedia ani lekári.